Input:

R 48/1955 (tr.); Garance

č. 48/1955 Sb. rozh. tr.
Súd nemôže o nárokoch poškodeného vzniknutých z trestného činu (§ 164 tr. por.) rozhodnúť uznesením. Preto nemôže takým spôsobom rozhodnúť ani uznesením vydaným na verejnom zasadaní, ktorým nariadil ochranné liečenie páchateľa trestného činu, ktorého nemožno pre nepríčetnosť uznať vinným.
Ochranné liečenie nemôže súd premeniť na ochrannú výchovu.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo 4. marca 1955, 2 Tz 16/55.)
Ľudový súd v Galante nariadil na návrh okresného prokurátora uznesením z 10. decembra 1953 na verejnom zasadaní, aby bol obvinený odovzdaný do liečebného ústavu, pretože bolo zistené, že spáchal trestný čin všeobecného ohroženia podľa § 192 ods. 1 tr. zák., že však nie je pre nepríčetnosť trestne odpovědný a že jeho pobyt na slobode je nebezpečný. V tom istom uznesení vyslovil súd podľa § 164 ods. 3 tr. por., že poškodený P sa odkazuje so svojím nárokom na náhradu škody vzniknutej z trestného činu na konanie v občianskoprávnych veciach.
Ľudový súd v Pezinku, v obvode ktorého bolo vykonávané ochranné liečenie obvineného, uznesením z 20. júla 1954 rozhodol na verejnom zasadaní, že premieňa u obvineného ochranné liečenie, nariadené uznesením Ľudového súdu v Galante z 10. decembra 1953, na ochrannú výchovu podľa § 71 ods. 1 tr.zák. a že nariaďuje jeho premiestenie zo Štátnej liečebne psychiatrickej v Pezinku do ústavu v Opatovskom Sokolci. Toto uznesenie odôvodnil Ľudový súd v Pezinku tým, že Štátna liečebňa psychiatrická v Pezinku prípisom z 3. júna 1954 oznámila, že obvinený trpí vrodeným stavom slabomyseľnosti, pri ktorom sa liečba nekoná, prečo je pobyt postihnutého v liečebni nepotrebný a doporučila, aby postihnutý bol preložený do azylovaného ústavu pre slabomyseľných.
Najvyšší súd na sťažnosť pre porušenie zákona podanú generálnym prokurátorom zrušil uznesenie Ľudového súdu v Galante z 10. decembra 1953, pokiaľ ním bol poškodený P odkázaný podľa § 164 ods. 3 tr. por. so svojím nárokom vzniknutým z trestného činu na konanie v občianskoprávnych veciach a uznesenie Ľudového súdu v Pezinku z 20. júla 1954 v celom rozsahu.
Z odôvodnenia:
Generálny prokurátor v sťažnosti pre porušenie zákona napadá uznesenie Ľudového súdu v Galante z 10. decembra 1953, pokiaľ ním bol poškodený P odkázaný podľa § 164 ods. 3 tr. por. so svojím nárokom vzniknutým z trestného činu na konanie v občianskoprávnych veciach a uznesenie Ľudového súdu v Pezinku z 30. júla 1954 v celom rozsahu. Namieta, že nemožno rozhodovať o nárokoch poškodeného vzniknutých z trestného činu, ak nebol páchateľ uznaný vinným trestným činom a že ochranné liečenie nemožno premeniť na ochrannú výchovu.
Sťažnosť pre porušenie zákona je dôvodná.
Ľudový súd v Galante porušil zákon v ustanovení § 164 ods. 3 tr. por., keď v uznesení o nariadení ochranného liečenia nepríčetného páchateľa trestného činu odkázal poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na konanie v občianskoprávnych veciach.
Rozhodnutie o nárokoch poškodeného vzniknutých z trestného činu podľa § 164 tr. por. včítane odkázania poškodeného na konanie v občianskoprávnych veciach možno urobiť len vtedy, keď obvinený bol uznaný vinným trestným činom, z ktorého vznikla škoda, čo sa môže pravdaže stať iba rozsudkom. Keď nie