č. 5/1954 Sb. rozh. obč., Garance

Ľudový súd v Poprade odmietol návrh prenajímateľa na privolenie k výpovedi a nariadil postúpiť spisy krajskej arbitrážnej komisii na ďalšie konanie s odôvodnením, že obaja účastníci konania sú právnické osoby v zmysle § 1 zák. č. 99/1950 Sb. a súdená vec má charakter majetkovoprávneho sporu, aký v zmysle § 13 cit. zák. sa rozhoduje štátnou arbitrážou.

Krajský súd v Košiciach sťažnosti prenajímateľa nevyhovel. V odôvodnení uviedol, že vec patrí na štátnu arbitráž nielen preto, že vznikla z hospodárskej zmluvy nájomnej, avšak aj preto, že nájomné zmluvy sú právnymi úkonmi majetkovoprávnymi a spory vzniklé z takéhoto pomeru sú majetkovými spormi.

Najvyšší súd rozhodol na sťažnosť pre porušenie zákona, podanú predsedom Najvyššieho súdu, že uznesením krajského súdu a uznesením ľudového súdu bol porušený zákon.

Podľa § 13 ods. 1 zák. č. 99/1950 Sb., platného v čase rozhodovania súdov v tejto veci, majetkové spory medzi stranami uvedenými v § 1 cit. zák., o ktorých rozhodovať by patrilo ináč súdom, sa rozhodujú štátnou arbitrážou. Nie je pochybné, že účastníci v súdenej veci sú takýmito stranami a preto treba riešiť len otázku, či konanie o návrhu na privolenie k výpovedi v zmysle § 382 a nasl. o. s. p. je »majetkovým sporom«, aký má na mysli už spomenutý § 13 zák. č. 99/1950 Sb., keďže ani tento zákon, ani na jeho základe vydané vi. nar. č. 139/1950 Sb. pojem »majetkového sporu« bližšie neoznačujú, ani nevysvetľujú.

Je pravda nepochybné, že výrazy použité v zákone č. 99/1950 Sb. treba chápať v spojitosti s tým právnym stavom, ktorý platil v čase jeho vydania. V tom čase majetkové spory boli prejednávané podľa predpisov občianskeho sporového poriadku (zák. čl. 1/1911), isté majetkovoprávne veci boli však prejednávané podľa predpisov zák. č. 100/1931 Sb. o súdnom konaní nesporovom poprípade iným spôsobom uvedeným v osobitných právnych predpisoch. Nebolo preto kritériom majetkového sporu to, že predmet konania mal majetkovú hodnotu, lebo nebolo pokladané za majetkový spor konanie exekučné, konkurzné a vyrovnacie, pozostalostné, konanie o určenie náhrady za vyvlastnenú nehnuteľnosť atď., hoci predmet ich konania mal majetkovú hodnotu, a to často veľmi značnú. Bol to skôr spôsob konania a povaha uplatneného nároku, ktoré rozlišovali majetkové spory od ostatných konaní, ktorých predmet mal tiež majetkovú hodnotu a dával im charakter tzv. občianskych sporov v technickom smysle slova. Občiansky sporový poriadok mal najmä predpisy, ktoré upravovali spôsob konania v takýchto majetkových sporoch (občianskych sporoch), avšak mal aj osobitné ustanovenia dotyčné konaní, ktoré neboli sporové, hoci ich predmet mal majetkovú hodnotu, ako napr. konanie rozkazné – obyčajné alebo na základe zmenky, obchodnej poukážky, záväzkového listu a šeku – alebo konanie o zrušenie nájomných pomerov.

Konanie o zrušenie nájomných pomerov až do podania námietok proti výpovedi resp. vyzvaniu zaiste nebolo teda majetkovým (občianskym)…