Input:

R 33/1963 (tr.); Manko. Poškozování majetku v socialistickém vlastnictví. Rozkrádání majetku v socialistickém vlastnictví. Trest Garance

č. 33/1963 Sb. rozh. tr.
K výkladu ustanovenia § 137 event. § 132 tr. zák. v prípadoch predaja tovaru na úver.
Predaj tovaru na úver vzhľadom k § 14 vyhlášky Ministerstva vnútorného obchodu č. 125/58 Ú. v. vydanej na základe § 1 zák. č. 160/49 Zb. o vnútornom obchode možno tam, kde ide o závažné porušenie tohoto zákazu, pokladať za porušenie dôležitej povinnosti. O tom, či v konaní obžalovaného je možno zhľadať aj neodpovedný postoj k majetku v socialistickom vlastníctve, možno si urobiť úsudok aj z toho, akým ľudom a za akých podmienok obžalovaný úver poskytol, najmä aké mal záruky na to, že úver bude splatený.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 8. januára 1963 - 9 Tz 50/62)
Rozsudkom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši bol obžalovaný uznaný vinným trestným činom rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 132 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) tr. zák. a odsúdený na 3 (tri) roky odňatia slobody podmienečne na skúšobnú dobu 3 (tri) roky preto, že od 26. 8. 1960 do 31. 1. 1961 ako vedúci pohostinstva v Podturni postupne odcudzoval určité obnosy z tržieb, ďalej poskytoval tovar na úver a aj sám brával pre svoju potrebu tovar čím spôsobil manko vo výške 21 322,95 Kčs a poškodil v tomto rozsahu Jednotu ĽSD v Lipt. Mikuláši.
Okresný súd vyslovil súčasne povinnosť obžalovaného nahradiť škodu v sume 10 301,40 Kčs mesačnými splátkami po 300,- Kčs aj s 5 % úrokmi.
Najvyšší súd na sťažnosť pre porušenie zákona podanú predsedom Najvyššieho súdu tento rozsudok v celom rozsahu zrušil a Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši prikázal, aby vec znovu prejednal a rozhodol.
Z odôvodnenia:
K porušeniu zákona v ustanoveniu § 2 ods. 5 tr. por. došlo tým, že okresný súd nevykonal všetky potrebné dôkazy k náležitému objasneniu skutkového stavu.
Pokiaľ obžalovaný bral pre seba peniaze z tržieb a rovnako pokiaľ bez zaplatenia bral pre vlastnú potrebu z predajne rôzny tovar, dopúšťal sa nepochybne úmyselne rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve, ktorý mu bol ako vedúcemu predajne zverený. Za takéto rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve však už nemožno považovať bez bližšieho objasnenia aj skutočnosť, že obžalovaný predával občanom na úver. Podľa jeho obhajoby mal v čase konania poslednej inventúry a revízie medzi občanmi pohľadávky v sume 5200,- Kčs, ako to vyplýva aj zo zápisnice o šetrení manka z 1. 2. 1961, pričom obžalovaný viedol aj zoznam osôb, ktorým poskytol úver. Podľa tohoto potom malo dôjsť v prevažnej miere k vyinkasovaniu skoro celej sumy. Nebolo však bližšie prešetrované, a to vyžiadaním prílohy k uvedenej zápisnici, či obžalovaný poskytol úver, ako je o tom zmienka v zápisnici, tým osobám, od ktorých boli potom príslušné sumy vyinkasované.
Podľa doterajšej judikatúry iba ináč neprípustné poskytovanie úveru osobám, u ktorých už v dobe poskytovania úveru niet podmienok pre vymáhanie zaplatenia tovaru, by bolo možno posudzovať ako úmyselné rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve formou sprenevery (§ 132, ods. 1 písm. b) tr. zák.), kým v ostatných prípadoch by za podmienok uvedených v § 137 tr. zák. poskytovanie