Input:

č. 28/1964 Sb. rozh., Garance

č. 28/1964 Sb. rozh.
Pracovníci obsluhy v závodoch verejného stravovania (menovite čiašnici) sú odmeňovaní podľa percentného systému tak, že okrem pevnej sumy mzdy, ktorá tvorí 60 až 65 % základného platu, sa vypláca ešte percentný podiel z dosiahnutej tržby podľa percentných sadzieb, ktoré stanoví riaditeľ podniku v rámci rozpätia určeného ministerstvom. K takto vypočítanej mzde je možné ďalej priznať prémiu za splnenie plánu.
Pokiaľ pracovník, odmeňovaný percentným systémom, vykonáva nariadenú prácu nadčas, patrí mu okrem horeuvedených zložiek odmeny ešte príplatok podľa § 7 výnosu MVO zo 17. februára 1958, a to vo výške 25 % z 1/200 základného platu za každú nadčasovú hodinu, alebo vo výške 50 % za každú hodinu odpracovanú v noci alebo v dňoch pracovného kľudu. Pracovníkovi, ktorý pracuje v prevádzke striedave v smenách denných, nočných a nedeľných, patrí za nadčasovú prácu jednotný príplatok vo výške 30 % z 1/200 základného platu za každú hodinu.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 26. októbra 1963, 2 Cz 85/63).
Žalobca pracoval od r. 1958 do r. 1961 ako čiašnik II. kategórie na podniku štátného obchodu v Banskej Štiavnici. žalobou podanou 22. augusta 1961 sa domáhal zaplatenia odmeny za prácu nadčas, ktorú v čase svojho zamestnania z príkazu žalovaného podniku vykonával, a to celkovej sume 2400 Kčs; neskoršie svoju žalobu rozšíril na sumu 4081,35 Kčs.
Okresný súd v Žiari n. Hronom uznal žalovaný podnik povinným zaplatiť žalobcovi z titulu práce nadčas sumu 4.081,35 Kčs s prísl.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Najvyšší súd rozhodol na sťažnosť pre porušenie zákona podanú generálnym prokurátorom, že rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon.
Odôvodnenie:
V konaní bolo zistené, že žalobca v horeuvedenom období skutočne odpracoval značný počet hodín nad svoju zákonnú pracovnú dobu a že mu táto práca nadčas nebola podnikom honorovaná. Na základe znaleckého posudku bolo zistené, že žalobca odpracoval celkom 845 hodín nadčas. Pri určovaní počtu nadčasových hodín prizreli súdy tiež k pôvodným evidenčným záznamom žalovaného podniku o dochádzke jednotlivých pracovníkov do zamestnania a o odpracovanej dobe, ako aj k svedeckej výpovedi spoluzamestnanca žalobcu. Závery súdu o počte nadčasových hodín odpracovaných žálobcom a o tom, že išlo v danom prípade o nariadenú prácu nadčas, zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a je treba považovať ich za správne. Správne sa tiež súdy vyporiadali s námietkou žalovaného podniku, že si žalobca mal v prípade nadčasovej práce vyberať náhradné voľno, a že sa nemôže preto teraz domáhať peňažitej odmeny. Bolo vecou žalovaného podniku, aby žalobcovi umožnil čerpanie náhradného voľna za nadčasovú prácu, tj. aby určil, kedy si má žalobca náhradné voľno vyčerpať. Pokiaľ sa tak nestalo, má žalobca nárok na odmenu za nadčasovú prácu v peniazoch.
Nesprávne však oba súdy určili výšku odmeny za nadčasovú prácu. Mzdové nároky pracovníkov závodov verejného stravovania v rezorte štátneho obchodu boli v časne, za ktorý sa žalobca domáha odmeny, upravení výnosom Min. vnútorného obchodu zo 17. februára 1958 č. 28.717, uverejneným vo Vestníku Min. vnútorného obchodu č. 5 z r. 1958 pod por. č. 6. Výška