Input:

R 23/1963; Náhrada škody. Promlčení Garance

č. 23/1963 Sb. rozh.
Premlčanie nároku na náhradu škody za väzbu a nároku na majetkovú škodu, ktorá bola utrpená v súvislosti s väzbou.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 31. júla 1962, 6 Cz 35/62.)
Žalobca uplatnil proti Československému štátu - Ministerstvu spravodlivosti, Krajskej správe Ministerstva vnútra v Bratislave a Mestskému národnému výboru v Bratislave nárok na náhradu majetkovej škody, ktorú utrpel v súvislosti s väzbou, v ktorej sa nachádzal od 18. mája 1951 do 15. januára 1953. Požadoval náhradu ušlého zárobku, a to v zbytku, ktorý tu zostal po tom, čo mu bolo už žalovaným z tohoto dôvodu vyplatené. Ďalej žiadal náhradu škody, ktorá mu vznikla tým, že v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu spôsobeného väzbou pobieral miesto plného zárobku iba nemocenské alebo invalidný dôchodok. Konečne požadoval náhradu toho, že musí platiť teraz vyššie nájomné a ďalej odškodnenie za veci, ktoré po dobu jeho väzby sa mu stratili, alebo boli odcudzené, poprípade zaistené, ale nevrátené.
Okresný súd v Bratislave-mesto žalobu v celom rozsahu zamietol. Všetci žalovaní namietali okrem iného, že nárok žalobcu je premlčaný. Okresný súd považoval túto námietku za dôvodnú. Premlčacia doba začala podľa jeho názoru 3. 8. 1953, keď uplynuli tri mesiace od podania žiadosti žalobcu za odškodnenie väzby a skončila preto 2. 8. 1956. Žaloba bola podaná 27. 11. 1957, teda zrejme po uplynutí premlčacej doby. Prvý súd považoval preto všetky nároky s výnimkou nároku na odškodnenie toho, čo žalobcovi vraj ušlo v dôsledku poškodenia na zdraví, za premlčané. Nakoniec uvedený nárok na odškodnenie neuznal okresný súd za oprávnený z toho dôvodu, že tu nie je príčinná súvislosť medzi väzbou a porušením zdravotného stavu.
Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že rozsudok prvého súdu pokiaľ ním bola žaloba proti žalovanému Československému štátu - Ministerstvu spravodlivosti zamietnutá, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ináč napadnutý rozsudok, pokiaľ zamietol žalobu proti Československému štátu - Ministerstvu vnútra a Čs. štátu - Mestskému národnému výboru v Bratislave, potvrdil. Vo svojom rozhodnutí sa zaoberal najprv otázkou premlčania nároku. Uviedol v nej, že ako ustanovenie § 301 zák. č. 87/1950 Zb. platné v dobe uplatnenia nároku žalobcom, tak neskoršie ustanovenie § 396 zák. č. 64/1956 Zb. predpisovalo pre uplatnenie nároku za náhradu škody za väzbu alebo trest najprv administratívne konanie na Ministerstvu spravodlivosti (viazané od 1. 1. 1957 na jednoročnú prepadnú lehotu) a umožňovalo oprávnenej osobe obrátiť sa na konanie v občianskoprávnych veciach až po úplnom alebo čiastočnom neúspechu v administratívnom konaní. Obe tieto ustanovenia určili tiež lehotu, do ktorej bolo Ministerstvo spravodlivosti povinné o nároku rozhodnúť. Keď sa tak nestalo, mohol sa oprávnený obrátiť so svojím nárokom na súd. Z toho všetkého krajský súd usúdil, že počas administratívneho konania na Ministerstvu spravodlivosti beh obecnej premlčacej doby nepočína. Preto nemohol vraj žalobca v súdenej veci uplatniť pred skončením konania na Ministerstvu spravodlivosti svoj nárok na odškodnenie v občianskoprávnom konaní a premlčacia doba počala