č. 51/1968 Sb. rozh., Garance

Žalobca sa domáhal na žalovanej zaplatenia sumy 2000 Kčs s úrokmi a príslušenstvom. Uviedol, že uzavrel so žalovanou v roku 1956 kúpnu a výmennú zmluvu, podľa ktorej zaplatil žalovanej časť kúpnej ceny vo výške 2500 Kčs. Zmluva však nemohla byť realizovaná, pretože príslušný orgán národného výboru nedal povolenie na prevod nehnuteľností. Žalovaná vrátila žalobcovi po niekoľkom upomínaní dňa 23. 2. 1963 500 Kčs a pozdejšie dňa 7. 8. 1965 písomne uznala svoj dlh vo výške 2000 Kčs s tým, že túto sumu uhradí.

Žalovaná nepoprela v konaní základ a výšku dlhu, avšak uplatnila námietku premlčania pohľadávky.

Okresný súd v Trebišove so sídlom v Sečovciach zamietol žalobu rozsudkom z 20. 1. 1966. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že k uznaniu dlhu došlo až po uplynutí premlčacej doby podľa § 89 o. z. z roku 1950 a že v dôsledku toho nemá uznanie dlhu právnu záväznosť. Podľa § 110 ods. 1 o. z. je možné totiž uznať len nepremlčanú pohľadávku, čo vyplýva aj z § 297 o. z. z roku 1950, podľa ktorého sa možno premlčaného práva na základe jeho uznania dovolávať len vtedy, ak ten, kto dlh uzná, o premlčaní vedel. V uznaní dlhu žalovanej nie je však uvedené, že uznáva premlčanú pohľadávku, a z jej prednesu v konaní je zrejmé, že nevedela o tom, že ide o pohľadávku už premlčanú.

Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudkom z 20. 6. 1966 rozsudok súdu prvého stupňa, lebo sa ztotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia.

Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom, že rozhodnutiami súdov oboch stupňov bol porušený zákon a tieto rozhodnutia zrušil.

Vo veci išlo predovšetkým o posúdenie otázky, či k uznaniu dlhu žalovanou došlo k zhode so zákonom, a či je preto toto uznanie dlhu platné.

Okresný súd zistil, že k uznaniu dlhu došlo 7. 8. 1965, teda už za účinnosti teraz platného občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb.). Uznanie dlhu je samostatným právnym úkonom, takže…