Input:

č. 20/1966 Sb. rozh. tr., Garance

č. 20/1966 Sb. rozh. tr.
K obnove trestného konania:
V konaní o návrhu na obnovu neplatí takzv. revízny princíp, takže súd z podnetu návrhu na obnovu nepreskúmava, či sú splnené podmienky obnovy ohľadne všetkých oddeliteľných výrokov napadnutého rozhodnutia, ale skúma dôvodnosť návrhu na obnovu len v rámci, ktorý bol návrhom vymedzený. Prekročiť rámec návrhu na obnovu konania a povoliť obnovu konania aj ohľadom výrokov, u ktorých obnova žiadaná nebola, nie je možné. 1
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 26. 10. 1965 sp. zn. 10 To 11/65.)
Obvinený bol právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešov z 30. apríla 1955 sp. zn. T 31/54 uznaný vinným trestnými činmi porušenia povinnosti verejného činiteľa podľa § 176 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. a) tr. zák. z r. 1950, rozkrádania majetku národného podľa § 245 ods. 1 písm. c) tr. zák. z r. 1950, prijímania úplatku podľa § 181 ods. 1 a 3 tr. zák. z r. 1950, porušenia povinnosti verejného činiteľa podľa § 175 ods. 1 písm. b) tr. zák. z r. 1950, podvodu podľa § 249 ods. 1 písm. a) tr. zák. z r. 1950 a odsúdený k príslušným trestom.
Návrhom na obnovu konania sa obvinený pôvodne domáhal zrušenia tohto rozsudku v celom rozsahu. Na verejnom zasadnutí krajského súdu obmedzi však svoj návrh iba na výrok o vine trestným činom prijímania úplatku a trestným činom podvodu s tým, že nápravy v ostatných smeroch sa bude domáhať podnetom na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 1. septembra 1965 povolil podľa § 278 ods. 1 tr. por. obnovu trestného konania, pokiaľ bol obvinený uznaný vinným trestným činom prijímania úplatku podľa § 181 ods. 1, 3 tr. zák. z roku 1950. Pokiaľ sa domáhal obnovy tiež ohľadne výroku o vine trestným činom podvodu podľa § 249 ods. 1 písm. a) tr. zák. z roku 1950, nebolo návrhu vyhovené.
Sťažnosť obvineného proti tomuto uzneseniu Najvyšší súd zamietol.
Z odôvodnenie:
Obvinený sa v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu domáhal toho, aby bola povolená obnova konania aj vo výroku o vine trestným činom rozkrádania národného majetku a porušenia povinnosti verejného činiteľa.
Najvyšší súd sa predovšetkým zaoberal otázkou, či krajský súd bol povinný skúmať podmienky obnovy aj ohľadom tých častí rozsudku bývalého krajského súdu, ohľadom ktorých vzal sťažovateľ výslovne svoj návrh na obnovu konania späť.
Krajský súd postupoval správne, keď skúmal dôvodnosť návrhu na obnovu konania len v tom rozsahu, na aký ho výslovne obmedzil odsúdený vo svojom