č. 1/1955 Sb. rozh. obč., Garance
č. 1/1955 Sb. rozh. obč.
Vyhláškami a smernicami administratívnych orgánov o uznávaní schodkov sa nič nezmenilo na základných zásadách občianskeho zákonníka (§§ 357 až 340), podľa ktorých je aj hmotne zodpovedný pracovník povinný hradiť len škodu, ktorú spôsobil svojím zavinením, či už úmyselne alebo z nedbalosti. Normy mánk majú len význam vyvrátiteľnej domnienky, že zistené manko, neprevyšujúce maximálnu hranicu normy, vzniklo nezavinené prirodzenou povahou tovaru.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 8. októbra 1954, Cz 439/54.)
Žalovaný bol vedúcim žalobcovej predajne mäsa. Za čas od 1. októbra 1951 do 28. septembra 1952 žalobca zistil u neho manko, prevyšujúce normu 0,8 % prípustnú podľa smerníc, v celkovej sume 13.554,25 Kčs v starých peniazoch. Proti žalovanému bolo zavedené aj trestné konanie pre trestný čin rozkrádania národného majetku, ktoré sa však právoplatne skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Žalobca sa domáhal na žalovanom náhrady škody vzniklej týmto mankom. Žalovaný uznal síce právny základ žalobnej pohľadávky, pokiaľ by manko presahovalo 2 % čistej váhy tovaru, ináč žiadal žalobu zamietnuť. Poukazoval na to, že 2% manko bolo povolené, ako to už preukázal v trestnej veci. Navrhoval tiež, aby účtovné doklady žalobcu týkajúce sa vypočítania manka boli prekontrolované znalcom pri porovnaní s jeho vlastnými dokladmi. Žalobca poukazoval na to, že 2% manko sa týkalo len lístkového manka, kým u tovaru bolo povolené smernicami len 0,8%.
Ľudový súd v Rim. Sobote žalobe vyhovel. Za základ svojho rozhodnutia vzal smernice Povereníctva obchodu z 28. septembra 1951 č. 312-21/152-1951, ktoré stanovili s účinnosťou od 1. októbra 1951, že možno uznávať predajniam mäsa a mäsových výrobkov viazaného i voľného tovaru schodky až do výšky 0,8 % z obratu v spotrebiteľských cenách. V odôvodnení rozsudku uviedol ďalej, že uvažovanie, či táto hranica je správna a či berie ohľad na oprávnené záujmy vedúcich predajní, nepatrí súdu a nie je jeho úlohou ani v konkrétnom prípade urobiť v tomto smere nápravu.
Proti tomuto rozsudku odvolal sa žalovaný namietajúc, že manko vzniklo bez jeho zavinenia, a to prirodzeným úbytkom na váhe, ktorý mal za následok nižšiu skutočnú tržbu, lebo kupujúcim bolo treba jednako vážiť čistú váhu, a že preto nie je za manko zodpovedný.
Krajský súd v Ban. Bystrici odvolaniu žalovaného nevyhovel a rozsudok súdu prvej stolice potvrdil. Zaujal stanovisko, že spomenuté smernice Povereníctva obchodu sú…
