Input:

č. 9/1958 Sb. rozh. tr., Garance

č. 9/1958 Sb. rozh. tr.
Organizované prevádzanie osôb z republiky do zahraničia, vykonávané zahraničnou nepriateľskou organizáciou pre ten účel ustavenou, je obzvlášť nebezpečným konaním smerujúcim na rozvrátenie a zničenie ľudovodemokratického poriadku republiky v zmysle § 78 ods. 1 tr. zák.
Pomoc agentovi vyslanému takou organizáciou, hoci aj nevedie priamo k prevedeniu osôb do zahraničia, ale usnadňuje agentovi inú činnosť, ktorá pre dosiahnutie toho cieľa je potrebná, je po stránke objektívnej pomocou k velezrade podľa § 7 ods. 2, § 78 ods. 1 tr. zák.
Pomoc agentovi cudzej zpravodajskej organizácie vyslanému na územie republiky za vyzvedačskými účelmi, ktorá hoci aj nevedie priamo na vyzvedanie alebo na získanie štátneho tajomstva, ale usnadňuje agentovi inú činnosť, ktorá pre dosiahnutie tohto J| cieľa je potrebná, je po stránke objektívnej pomocou k vyzvedačstvu podľa § 7 ods. 2, § 86 ods. 1 tr. zák.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 25. septembra 1957, 2 To 22/57.)
Krajský súd v Nitre uznal obžalovaného A vinným pomocou k trestnému činu vyzvedačstva podľa § 7 ods. 2, § 86 ods. 1 tr. zák. a obžalovaného B pomocou k trestnému činu velezrady podľa § 7 ods. 2, § 78 ods. 1 tr. zák. Trestné činy, pre ktoré boli obžalovaní uznaní vinnými, videl krajský súd v tom, že – ako zistil – obžalovaný A, ktorý sa dozvedel od agenta P, že prišiel ilegálne z Rakúska so špionážnými úlohami, pomáhal tomuto agentovi tým, že mu poskytol stravu a doprevadil ho k osobám, s ktorými agent chcel nadviazať styk, ktorý by mu umožnil splniť jeho úlohy. Obžalovaný B, ktorý sa od toho istého agenta dozvedel, že bol vyslaný zahraničnou organizáciou, aby uskutočnil ilegálne prevedenie viac osôb do zahraničia, tohto agenta podporoval poskytnutím nocľahu a ďalej aj tým, že ho doprevádzal na jeho cestách, pri ktorých mal agent vyhľadať osoby, ktoré mali byť ilegálne prevedené do zahraničia.
Najvyšší súd zamietol odvolania obžalovaných.
Z odôvodnenia:
Obžalovaní v svojich odvolaniach'namietajú, že svojím konaním nepomáhali agentovi v činnosti, ktorá by znamenala splnenie úloh, pre ktoré prišiel agent ilegálne do republiky zo zahraničia, t. j. obžalovaný A pri vyzvedaní alebo pri získávaní štátneho tajomstva, obžalovaný B pri prevádzaní osôb do zahraničia. Nemali preto obžalovaní – ako uvádzajú ďalej – byť uznaní vinnými pomocou k trestnému činu vyzvedačstva alebo velezrady, ale iba trestným činom neoznámenia trestného činu podľa § 165 ods. 1 tr. zák.
Vzhľadom na námietky obžalovaných treba sa zaoberať bližšie otázkou správnosti právneho posúdenia konania oboch obžalovaných. Zo skutkových zistení je zrejmé, že u obžalovaných neišlo len o pasívne chovanie vo vzťahu k agentovi P, ako je tomu u trestného činu neoznámenia podľa § 165 ods. 1 tr. zák., ale o aktívnu činnosť. Ide teda o to, posúdiť aký charakter, resp. účel malo toto konanie obžalovaných a aký bol ich úmysel.
Krajský súd pri svojich právnych úvahách vychádzal z názoru, že aj pomoc agentovi cudzej zpravodajskej služby, vyslanému na územie republiky za špionážnymi účelmi, poskytnutá v dobe, kedy agent ešte neplní priamo zverené mu špionážne úlohy, je z hľadiska objektívneho pomocou k trestnému činu vyzvedačstva. Tento v