Input:

R 88/1954; Garance

č. 88/1954 Sb. rozh. obÄŤ.
Platný prejav o zrieknutí sa predkupného práva k nehnuteľnosti možno urobiť len písomne (§ 40 o. z.).
Mlčanie možno pokladať za prejav vôle len pri tom predpoklade, že možno s určitosťou usudzovať, že ním bola prejavená vôľa určitého obsahu.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 2. marca 1954, Cz 514/53.)
Spoluvlastník zmluvou z 30. júla 1951 predal žalovaným svoj ideálny polovičný podiel na domovej nehnuteľnosti za 20.000 Kčs. Žalobkyňa tvrdila, že je spoluvlastníčkou druhej ideálnej polovičky tejto nehnuteľnosti a keďže jej nebol druhý spoluvlastnícky podiel pred predajom ponúknutý na výkup, hoci jej patrí podľa § 137 o. z. predkupné právo, domáhala sa toho, aby predaný spoluvlastnícky podiel bol jej prenechaný voči zaplateniu 20.000 Kčs kúpnej ceny, ktorú zložila do súdneho depozitu.
Ľudový súd v Ružomberku žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že predmet žaloby síce nebol pred predajom ponúknutý žalobkyni ako spoluvlastníčke na výkup a bol takto porušený predpis § 137 o. z., žalobu však predsa bolo treba zamietnuť, keďže vraj výsledok tohto proušenia zákona je v súlade s vôlou pracujúceho ľudu, lebo záujem žalovaných prevyšuje záujem žalobkyne, ktorá dom nepotrebuje; prvý žalovaný je triedne uvedomelým pracovníkom, úderníkom s návrhom na vyznamenanie, kým žalobkyňa len formalistický ľpie na svojom práve, takže rozhodnutím v jej neprospech nevznikla žiadna krivda ani jej ani pracujúcemu ľudu.
Krajský súd v Žiline nevyhovel odvolaniu žalobkyně. Aj krajský súd je toho názoru, že žalobkyňa ako spoluvlastníčka predmetnej nehnuteľnosti má na predmet žaloby predkupné právo a je oprávnená domáhať sa na nadobúdateľoch, aby jej ho prenechali, prvý rozsudok žalobu zamietajúci však predsa potvrdil z toho dôvodu, že žalobkyňa v súdenej veci sa mlčky zriekla predkupného práva; na toto usúdil krajský súd z toho, že na základe obsahu zápisníc, napísaných na miestnom národnom výbore, r zisťuje, že žalobkyňa po tom, keď sa dozvedela o kúpnej zmluve, nenamietala neplatnosť tohto úkonu, vytýkala vraj len to, že druhý spoluvlastník výslovne predáva žalovaným prednú izbu domu a pol kuchyne, hoci dom je v ideálnom a nerozdielnom spoluvlastníctve a že súhlasila s tým obsahom zápisnice, že nový majitelia môžu sa nasťahovať do predmetného domu, keď bude z bytu vyprataný doterajší nájomník.
Najvyšší súd rozhodol na sťažnosť pre porušenie zákona podanú generálnym prokurátorom, že rozsudkom ľudového súdu a rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon, oba tieto rozsudky zrušil a ľudový súd upravil, aby o veci ďalej konal a znova rozhodol.
Z odôvodnenia:
Oba súdy zhodne zistili, že žalobkyňa je ideálnou spoluvlastníckou nehnuteľnosti; v dôsledku toho v zmysle § 137 o. z. jej patrí predkupné právo pre prípad .scudzenia druhého spoluvlastníckeho podielu, ak nejde o scudzenie osobe blízkej, o ktorý prípad však nejde. Oba súdy zistili ďalej, že predateľ pred predajom svojej polovičky nehnuteľnosti žalovaným neponúkol ju žalobkyni v zmysle §§ 376 a 378 o. z. na výkup, v dôsledku čoho je správny záver krajského súdu, že žalobkyňa je oprávnená na kupiteľoch žiadať, aby jej tento nehnuteľnostný podiel prenechali.
Prvý súd predsa zamietol žalobu majúc za to, že v súdenej