Input:

č. 68/1954 Sb. rozh. obč., Garance

č. 68/1954 Sb. rozh. obč.
Za nedobrovoľnú nezamestnanosť v zmysle § 1 ods. 5 zák. č. 18/ 1947 Zb., o zjednotení niektorých lehôt a podmienok vo verejnoprávnom poistení, nemožno pokladať aj pracovnú nespôsobilosť zapríčinenú nepriaznivým zdravotným stavom.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo 16. februára 1954, Cz 508/53.)
Neb. manžel navrhovateľky zomrel 19. februára 1948. Podľa výkazu o priebehu poistenia, pripojeného k spisom, získal v poistení počínajúc od 13. mája 1933 až do 15. júla 1945, keď bol naposledy poistený, spolu 2297 príspevkových dní. Slovenský úrad dôchodkového zabezpečenia zamietol nárok navrhovateľky na priznanie vdovského dôchodku pre ňu a sirotského dôchodku pre jej maloleté deti s odôvodnením, že ochranná lehota podľa ustanovení zák. č. 18/1947 Zb. (§ 1 ods. 1 v závere) uplynula dňom 31. januára 1948, takže nároky z poistenia zanikli.
Ľudový súd aj Krajský súd v Bratislave priznali navrhovateľke nárok na vdovský a sirotský dôchodok v podstate z týchto dôvodov: Je síce pravda, že ochranná lehota pre zachovanie nárokov z poistenia nebohého všeobecne ustanovená v § 1 ods. 1 zák. č. 18/1947 Zb., t. j. tridsať mesiacov, v Čase jeho smrti už uplynula, avšak podľa § 1 ods. 5 cit. zákona zostávajú nároky z poistenia zachované aj po uplynutí tejto lehoty počas preukázateľnej nedobrovoľnej nezamestnanosti poistenca, najďalej však počas 60 mesiacov od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po zániku poistenia ; podľa stanoviska súdov práve o tento prípad ide, lebo navrhovateľkin manžel zomrel na tuberkulózu a ako taký počas posledných 19 dní svojho života nemohol vykonávať žiadnu zárobkovú činnosť, takže u neho ide o nedobrovoľnú nezamestnanosť v zmysle vyššie citovaného právneho predpisu; zák. č. 18/1947 Zb., bol vydaný v čase, keď kapitalistická spoločnosť sa už pretvárala na spoločnosť socialistickú, v ktorej nezamestnanosť pre nedostatok pracovnej príležitosti sa stáva prežitkom, keďže ako hromadný zjav bol odstránený; nemôže byť preto zákon č. 18/1947 Zb. ochranou pred niečím, čo vlastne nehrozí a preto aj pracovnú nespôsobilosť, zapríčinenú nepriaznivým zdravotným stavom, treba postaviť na roveň nedobrovoľnej nezamestnanosti, lebo ináč by osoby, ktoré pre nepriaznivý zdravotný stav proti svojej vôli nemôžu vykonávať svoje zamestnanie, boli znerovnoprávnené.
Najvyšší súd rozhodol na sťažnosť pre porušenie zákona podanú generálnym prokurátorom, že rozsudkami ľudového súdu a krajského súdu a v konaní, ktoré pred nimi predchádzalo, bol porušený zákon.
Z odôvodnenia:
Je nepochybne správne konštatovanie krajského súdu, že v našom ľudovodemokratickom štáte, smerujúcom k socializmu, je v dôsledku plánovaného hospodárstva nezamestnanosť pre nedostatok pracovných príležitostí, teda nedobrovoľná nezamestnanosť, ako hromadný zjav odstránená a pracujúcim ani nehrozí. To však ešte neodôvodňuje taký výklad právnych predpisov, ktoré operujú s pojmom nedobrovoľnej čiže nezavinenej nezamestnanosti v hore uvedenom zmysle, aký je v rozpore nielen s obsahom tohto pojmu, ale aj s účelom dotyčného právneho predpisu, ako sa to stalo v súdenom prípade, keď pod pojem nedobrovoľnej nezamestnanosti v zmysle § 1 ods. 5 zák. č. 18/1947 Zb. bolo zahrnuté aj to, keď