č. 63/1955 Sb. rozh. obÄŤ., Garance

Manželka sa domáhala na manželovi úhrady osobných potrieb s odôvodnením, že manžel ju už v marci 1952 opustil a ona sama je chorá a práceneschopná tak, že nemôže si zadovážiť prostriedky na úhradu týchto potrieb.

Ľudový súd v Bratislave vyhovel návrhu. Z predložených lekárskych potvrdení zistil, že navrhovateľka je práceneschopná. Vzhľadom na to, že navrhovateľka nemá ani žiaden majetok, je podľa názoru ľudového súdu odporca vzhľadom na svoje súdom zistené príjmy povinný prispievať manželke na úhradu osobných potrieb sumou 1200 Kčs mesačne v starých peniazoch, lebo manželia sú podľa § 15 zák. o rod. práve povinní si navzájom pomáhať.

Krajský súd v Bratislave na sťažnosť odporcu rozhodnutie súdu prvej stolice potvrdil.

Najvyšší súd rozhodol na sťažnosť pre porušenie zákona podanú predsedom Najvyššieho súdu, že uznesením krajského súdu a uznesením ľudového súdu bol porušený zákon, obe tieto uznesenia zrušil a vec vrátil ľudovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Ide o úhradu osobných potrieb, ktorú požaduje manželka na svojom manželovi za trvania manželstva. Zákon o rodinnom práve neupravuje výslovne vzájomnú vyživovaciu povinnosť manželov za trvania manželstva. Táto povinnosť však vyplýva už z ustanovenia § 15 zák. o rod. práve o vzájomnej pomoci, o ktoré právom ľudový súd oprel svoje rozhodnutie, a aj z ustanovenia § 19 zák. o rod. práve, podľa ktorého každý z manželov je povinný starať sa o uspokojenie potrieb rodiny podľa svojich zárobkových a majetkových možností.

Z týchto základných ustanovení zákona o rodinnom práve vyplýva, že za trvania manželstva obaja manželia sú povinni starať sa podľa svojich síl a možností o uspokojenie svojich osobných potrieb. To znamená predovšetkým, že manželka má nárok na úhradu osobných potrieb proti manželovi len za toho predpokladu, že je potrebná a že sama nemôže svoje osobné potreby uhradiť či už z vlastného zárobku či z majetku.

Ďalšou otázkou významnou pre rozhodnutie však je, či i oddelene žijúca nerozvedená manželka má nárok na úhradu osobných potrieb vždy, len čo nemá možnosť z vlastného zárobku alebo z vlastného príjmu uspokojiť svoje osobné potreby a či treba nevyhnutne skúmať aj dôvody, pre ktoré manželka žiadajúca úhradu osobných potrieb žije oddelene. Ľudový súd v svojom rozhodnutí uviedol v tomto smere, že otázkou, kto zavinil rozchod manželov, sa nemôže zaoberať, lebo otázka tá patrí do konania o rozvod manželstva, ktoré je medzi účastníkmi v behu. Krajský súd k tejto otázke nezaujal žiadne stanovisko.

Je sice správne, že otázka viny na rozvrate manželstva nemôže byť riešená v konaní o úhradu osobných potrieb manželov. To je otázka konania o rozvod manželstva (§ 30 zák. o rod. práve). Pri riešení otázky, či manželovi prislúcha nárok na úhradu osobných potrieb voči druhému manželovi, nemožno však pominúť…