Input:

R 44/1959; Garance

č. 44/1959 Sb. rozh.
K platnosti dohody o skončení pracovného pomeru nie je potrebná písomná forma, a to ani v prípade, že zamestnávateľom je socialistická právnická osoba.
Písomná forma sa vyžaduje len u štátnych zamestnancov podľa zák. č. 66/1950 Zb.
Uplatnenie triedneho hľadiska.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 27. mája 1959, Cz 103/59.)
Žalobca uplatnil žalobou podanou na Ľudovom súde v Bratislave proti žalovanému ústavu návrh na vyrieknutie, že zrušenie pracovného pomeru medzi účastníkmi je právne neúčinné a pracovný pomer naďalej trvá, keďže mu nebola daná riadne výpoveď.
Ľudový súd v Bratislave žalobu zamietol z toho dôvodu, že pracovny pomer medzi účastníkmi bol zrušený vzájomnou dohodou ku dňu 31. júla 1958.
Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej stolice zmenil tak, že vyriekol, že pracovný pomer žalobcu trval u žalovaného ústavu do 31. augusta 1958 a zaviazal žalovaný podnik na zaplatenie platu za mesiac júl a august 1958 v sume 2600 Kčs.
Najvyšší súd rozhodol na sťažnosť pre porušenie zákona podanú predsedom Najvyššieho súdu, že rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon.
Odôvodnenie:
Úkol dovŕšiť v najbližšom čase socialistickú výstavbu v našom štáte bol realizovaný radom opatrení, z ktorých jedným je aj skvalitnenie práce štátneho aparátu. – Zmysel prevádzaných opatrení záležal v tom, aby náš štátny a hospodársky aparát pri podstatnom znížení počtu jeho pracovníkov, ako aj pri podstatnom znížení nákladov na jeho vydržovanie ďaleko lepšie a účinnejšie riadil národné hospodárstvo a ostatné úseky socialistickej výstavby. Tieto opatrenia v štátnom a hospodárskom aparáte sa neobišli bez presunu pracovníkov z ústredných orgánov na podriadené zložky a hlavne potom bez prevodu značného množstva administratívnych zamestnancov do oblasti materiálnej výroby.
K vykonaniu týchto opatrení vydala vláda uznesením zo 6. februára 1958 č. 135 Smernice pre rozmiestnenie pracovníkov pri prevádzaní zmien v riadení o organizácii priemyslu a stavebníctva a pri prestavbe platovej a prémiovej sústavy pre inžinierskotechnických a administratívnych pracovníkov vo výrobe.
Zrušením pracovného pomeru v dôsledku prevedenia zmien v riadení a organizácii priemyslu a stavebníctva bolo aj zrušenie pracovného pomeru medzi účastníkmi konania v tejto veci.
Zo zistenia krajského súdu plynie, že žalobca, syn advokáta a sám samostatný advokát bol pre svoju triednu a politickú nespoľahlivosť spolu so zreteľom na svoju politickú a odbornú úroveň a na pracovné výsledky v doterajšom zamestnaní, uvoľnený zo zamestnania zo žalujúceho podniku, a to dohodou ku dňu 31. júla 1958. Krajský súd však došiel k záveru, že dohoda o zrušení pracovného pomeru je právne neúčinná, a to menovite preto, že je v odpore s ustanoveniami §§ 31 a 53 zák. č. 154/1934 Zb. Okrem toho zastáva krajský súd názor, že dohoda o zrušení pracovného pomeru musí mať písomnú formu, ak zamestnávateľom je socialistická právnická osoba.
Tento názor krajského súdu je nesprávny.
Dohoda účastníkov o skončení pracovného pomeru k určitému dňu znamená zrušenie pracovného pomeru z vôle oboch účastníkov zmluvou, o uzavretí ktorej a všetkých ostatných náležitostiach platia ustanovenia občianskeho zákonníka o uzavieraní zmlúv.