Input:

R 40/1963; Náhrada škody. Smlouva Garance

č. 40/1963 Sb. rozh.
Pracovník v tzv. faktickom pracovnom pomere má proti podniku zásadne nárok na náhradu škody, ktorá mu zišla v dôsledku prerušenia tohto pracovného vzťahu (§ 337 a násl. obč. zák.).
Podmienkou tohto nároku je nielen zavinené konanie na strane podniku (nevyžiadanie predchádzajúceho súhlasu ONV a závodného výboru ROH) a vznik škody na strane pracovníka (ušlý zárobok v dôsledku prerušenia tohto pracovného vzťahu), ale i príčinná súvislosť medzi výsledkom, za ktorý sa zodpovednosť ukladá a zavineným konaním. Príčinná súvislosť nie je daná najmä v prípade, že daný výsledok (vzniklá škoda) i keď k nemu pôvodne smerovalo správanie sa podniku (nevyžiadanie predchádzajúceho súhlasu ONV a závodného výboru ROH), je výsledkom správania sa pracovníka (dôsledkom jeho zavinenia, spočívajúceho v tom, že nenastúpil, hoci mohol, inú primeranú prácu, resp. sa o túto prácu zavinene ani neuchádzal).
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 29. marca 1963, 2 Cz 15/63)
Žalobkyňa uplatnila proti žalovanému podniku nárok na mzdu podľa § 7 zák. č. 244/1922 Zb. za dobu od 1. 4. 1961 do 10. 4. 1962, kedy nastúpila nové zamestnanie (s výnimkou doby od 16. 9. 1961 do 16. 1. 1962, kedy bola na materskej dovolenke), a to vo výške 1500 Kčs mesačne. Svôj nárok odôvodnila tým, že s ňou žalovaný podnik rozviazal pracovný pomer spôsobom právne neúčinným, a to bez predchádzajúceho súhlasu ONV a závodného výboru ROH a bez dodržania výpovednej lehoty.
Okresný súd v Žiline žalobu zamietol. Zistil, že išlo o tzv. faktický pracovný pomer vzhľadom k tomu, že pri uzavretí pracovnej zmluvy so žalobkyňou nebol vyžiadaný predchádzajúci súhlas ONV a závodného výboru ROH. Na základe tohto zistenia došiel k záveru, že žalobkyňa má proti žalovanému podniku nárok, nie pracovneprávny, ale občianskoprávny, a to na náhradu škody podľa § 337 a nasl. obč. zák. Žalobu zamietol potom v podstate z toho dôvodu, že nejde o nárok z pracovného zamestnaneckého pomeru a že žalobkyňa musí proti žalovanému podniku uplatniť nárok na náhradu škody podľa občianského zákonníka.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok súdu prvého stupňa čiastočne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V otázke náhrady škody zaujal stanovisko, že nebolo na prekážku rozhodnutia súdu prvého stupňa to, že ide o nárok na náhradu škody a nie o nárok o zaplatenie mzdy, a že bolo vecou súdu prvého stupňa, aby žalobkyňu poučil podľa § 7 o. s. p. o možnosti zmeny žalobného nároku.
Okresný súd v Žiline rozsudkom žalobu znovu zamietol. Na základe výpovedi vypočutých svedkov zistil, že sa žalobkyňa po skončení pracovnej neschopnosti do práce u žalovaného podniku nehlásila, a že jej preto neprislúcha nárok na mzdu podľa § 7 zák. č. 244/1922 Zb.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že vyslovil, že nárok čo do základu je opodstatnený a okresnému súdu uložil, aby rozhodol o výške žalobného nároku. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd zistil na základe výpovedí svedkov, ktorých vypočul súd prvého stupňa a ktorých výpoveď si krajský súd novo hodnotil, že žalobkyňa sa hlásila ihneď po skončení pracovnej neschopnosti do zamestnania a že preto je daný nárok na mzdu podľa § 7 zák.