Input:

R 35/1960; Důchod. Pracovní poměr Garance

č. 35/1960 Sb. rozh.
Zrušenie pracovného pomeru výpoveďou je nutné - pokiaľ neprichádza do úvahy iná forma zániku pracovného pomeru - aj v prípade zrušenia pracovného pomeru zamestnanca, ktorému bol priznaný invalidný (starobný) dôchodok.
Za primerané náhradné zamestnanie (§ 7 zák. č. 244/1922 Zb.) nie je možné považovať také zamestnanie, výkonu ktorého by zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav nebol vôbec schopný, alebo výkon ktorého by ohrozoval jeho zdravotný stav alebo zamestnanie, ktoré by sa javilo byť celkom neprimerané vzhľadom na povahu prác podľa obsahu doterajšej pracovnej zmluvy, ktorá ďalej trvá; pritom bude potrebné menovite prizrieť nie len k obsahu doterajšej pracovnej zmluvy, ale aj k znalostiam a skúsenostiam zamestnanca, k doterajšiemu jeho pracovnému uplatneniu a k využití jeho skúseností v náhradnom zamestnaní.
(Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 1959, Co 1212/59.)
Žalobca uplatnil žalobou podanou na Ĺudovom súde v Prešove nárok na určenie trvania pracovného pomeru a zaplatenie rozdielu medzi mzdou, ktorú poberal ako rušňovodič, a invalidným dôchodkom, ktorý mu bol priznaný.
Ľudový súd v Prešove vyslovil, že pracovný pomer účastníkov trvá; žalobu na zaplatenie rozdielu medzi mzdou rušnovodiča a invalidným dôchodkom zamietol.
Krajský súd v Prešove rozsudok súdu prvej stolice potvrdil.
Odôvodnenie:
Na základe vykonaného dokazovania bolo zistené, že žalobcovi bol priznaný invalidný dôchodok podľa § 12 zák. č. 55/1956 Zb. v plnej výmere počínajúc od 3. mája 1957. Od tohto dňa žalobca už prácu pre žalovaného účastníka nevykonával.
Žalovaný účastník pracovný pomer so žalobcom nezrušil, nakoľko vychádzal z toho, že pracovný pomer zanikol podľa zákona tým, že žalobcovi bol priznaný plný invalidný dôchodok. Napriek tomu však ponúkol žalobcovi - keď tento žiadal zaplatenie rozdielu medzi mzdou rušňovodiča a invalidným dôchodkom - na miesto uchádzajúcej mzdy zo zamestnania rôzne pracovné zadelenie, ktoré podľa svojho zdravotného stavu mohol žalobca vykonávať (laboranta, výhrevného dozorcu, pomocného strojmajstra, skladníka inventúr) a žalobca ani jedno z týchto miest neprijal, lebo plat na týchto miestach bol pomerne nízky, a trval na tom, aby ho žalovaný zamestnal ako rušňovodiča, alebo mu poskytol plat rušňovodiča.
Z tohto skutkového stavu vyvodil súd tieto závery:
Výpoveď musí byť daná aj v prípade, že má byť skončený pracovný pomer u zamestnancov, ktorým bol priznaný invalidný dôchodok (a obdobne aj starobný dôchodok). Z platných právnych predpisov neplynie, že by pracovný pomer zamestnanca zanikal už priznaním dôchodku a je potrebné, aby pracovní pomer bol zrušený podľa predpisov o tom všeobecne platných. Pokiaľ teda nedošlo u zamestnanca, ktorému bol priznaný invalidný (starobný) dôchodok, k riadnemu zrušeniu pracovného pomeru, pracovný pomer trvá aj naďalej. Pre toto stanovisko svedčí ostatne aj tá skutočnosť, že predpisy o sociálnom zabezpečení rátajú s tým, že zamestnanec môže zotrvať ďalej v zamestnaní ako dôchodca (porov. § 11, 15 zák. č. 55/1956 Zb., vl. nar. č. 19/1959 Zb. a § 58 zák. č. 55/1956 Zb., podľa ktorého môžu závody rozviazať pracovný pomer s osobou, ktorá dovŕšila vek rozhodný