Input:

R 34/1964; Smlouva Garance

č. 34/1964 Sb. rozh.
Hmotneprávna podmienka právne účinného preradenia v práci, tj. súhlas pracovníka, je splnená nielen v tom prípade, keď pracovník dá ku konkrétnemu preradeniu v práci svoj súhlas, ale aj vtedy, keď jeho súhlas s eventuálnym preradením v práci v budúcnosti je obsažený priamo v pracovnej zmluve samotnej.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 30. septembra 1963, 2 Cz 66/63.)
Žalobou podanou na Okresnou súde v Žiline domáhal sa žalobca vyslovenia právnej neúčinnosti preradenia v práci, ku ktorému došlo 28. augusta 1962 s účinnosťou od 1. septembra 1962, a zaplatenia platu po právne neúčinnom preradení v práci. Tvrdil, že pracoval od októbra 1961 u žalovaného podniku ako vedúci výchovy na odbornom učilišti v Bytči a že s účinnosťou od 1. septembra 1962 bol preradený na funkciu vychovateľa v stredisku Martin; s týmto preradením v práci nesúhlasil. Ďalšou žalobou podanou na tom samom súde uplatnil potom žalobca nárok na vyslovenie právnej neúčinnosti rozviazania pracovného pomeru, ku ktorému došlo 27. októbra 1962 k 29. októbri 1962, a zaplatenia platu po právne neúčinnom rozviazaní pracovného pomeru.
Okresný súd v Žiline, ktorý spojil obidve veci na společné prejednanie, rozhodol, že vyslovil právnu neúčinnosť preradenia žalobcu z funkcie vedúceho výchovy do funkcie vychovateľa doterajšieho pracoviska v Bytčiciach na pracovisko v Martine, ďalej neúčinnosť rozviazania pracovného pomeru u žalovaného podniku k 29. 10. 1962. Nárok na náhradu platu za dobu od právne neúčinného rozviazania pracovného pomeru zamietol. Oresný súd sa postavil žalobca nedal k nemu súhlas; rozviazanie pracovného pomeru bolo právne neúčinné z toho dôvodu, že nebol daný dôležitý dôvod k predčasnému rozviazaniu pracovného pomeru. Zamietnutie žaloby na zaplatenie platu po právne neúčinnom preradení v práci a po právne neúčinnom rozviazaní pracovného pomeru odôvodnil tým, že žalobca sám zanedbal povinnosť vykonávať pre žalovaný podnik práce primerané jeho schopnostiam, takže nesplnil podmienku nároku na náhradu platu.
Proti zamietajúcej časti rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol rozsudok tento zmeniť tak, že žalovaný podnik je povinný zaplatiť mu i plat za dobu od 1. októbra do 12. decembra 1962, Žalovaný podnik opravný prostriedok proti rozsudku prvého stupňa nepodal.
Krajský súd v Ban. Bystrici zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že zaviazal žalovaný podnik zaplatiť žalobcovi čiastku 2511,70 Kčs s prísl. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca prejavil pripravenosť k práci pre žalovaný podnik v mieste jeho pôvodného pracoviska a hľadal si náhradné zamestnanie; má teda proti žalovanému podniku nárok na náhradu mzdy za dobu, po ktorú bez svojej viny v dôsledku právne neúčinného preradenia v práci a rozviazania pracovného pomeru nepracoval.
Najvyšší súd vyslovil na sťažnosť pre porušenie zákona podanú predsedom Najvyššieho súdu, že rozsudkom okresného súdu, pokiaľ ním bola vyslovená právna neúčinnosť preradenia v práci a rozsudkom krajského súdu, pokiaľ ním bola vyslovená povinnosť žalovaného podniku zaplatiť žalobcovi čiastku 2511,70 Kčs s prísl., bol porušený zákon.
Odôvodnenie:
V súlade so zásadnou stálosti zamestnania, ktorá je jednou zo