Input:

R 29/1961; Náhrada škody z pracovního poměru pracovníkem Garance

č. 29/1961 Sb. rozh.
Čo je potrebné považovať za jednotnú škodu v prípade nárokov podľa zák. č. 71/1958 Zb.
(Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo 7. júna 1960, 10 Co 204/60.)
Okresný súd v Sabinove vyhovel čiastočne žalobe podniku na zaplatenie manka, ktoré vzniklo na predajni žalovanej hmotne zodpovednej vedúcej v čase od 1. septembra 1956 do 15. júna 1957. Zistil, že so žalovanou nebola uzavretá písomná zmluva o prevzatá hmotnej zodpovednosti a že preto žalovaná zodpovedá za uvedené manko len podľa § 6 ods. 3 zák. č. 71/1958 Zb. v rozsahu trojnásobného priemerného mesačného zárobku. Pritom zastával okresný súd stanovisko, že uplatnenú náhradu za viaceré manká, ktoré vznikli vo viacerých zúčtovacích obdobiach, treba posúdiť tak, že všetky tieto manká tvoria jednu škodu, za ktorú žalovaný zodpovedá len raz do výšky svojho trojmesačného platu.
Krajský súd v Košiciach rozsudok súdu I. stolice zmenil tak, že prisúdenú istinu zvýšil na 1628,90 Kčs.
Odôvodnenie:
Ide o prípad, kedy je uplatnená náhrada za viaceré manká, ktoré vznikli vo viacerých zúčtovacích obdobiach a teda o vyriešenie spornej otázky, či všetky tieto manká tvoria jednu škodu, za ktorú žalovaná zodpovedá len raz do výšky svojho trojmesačného platu, alebo či za každé manko osobitne zodpovedá trojmesačným platom. Krajský súd má zato, že v každom jednotlivom zúčtovacom období, je manko samostatnou škodou a že za každú túto škodu jestvuje osobitná zodpovednosť do výšky trojmesačného platu (ak pravda nejde o osobu hmotne zodpovednú podľa § 4 ods. 1 zák. č. 71/1958 Zb.). Podniku totiž vzniká nárok na uplatnenie náhrady už vtedy, keď v jednotlivých účtovných obdobiach zistí manko a mohol by tieto nároky aj súdne ihneď uplatniť, teda aj osobitnými žalobami a mohol by súd o nich aj osobitne rozhodovať v rôznom čase.
Žalovaná takto zodpovedá za manká zistené k 31. 12. 1956, ku 31. 3. 1957, k 12. 5. 1957 a k 15. 6. 1957. Rozsah jej zodpovednosti riadi sa pritom pravda ustanovením § 6 ods. 3 cit. zák., podľa ktorého výška náhrady škody nesmie prekročiť sumu rovnajúcu sa trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku u každej jednotlivej škody.
Zmýlil sa súd prvej stolice v tom, že celý žalobný nárok považoval len za jednu škodu, za ktorú by bola žalovaná povinná dať len jednotnú náhradu do výšky trojnásobku mesačného platu.
Ide o štyri manká v jednotlivých účtovných obdobiach samostatne zistené a vykázané (porovnaj výnos MVO čís. 23, publikovaný pod čís. 13/1960 Vestník MVO). Nemožno preto všetky tieto štyri manká považovať iba za jednu škodu, ale sú to štyri samostatné škody, za každú z nich zodpovedá žalovaná osobitne.
Pokiaľ ide o názor žalujúceho podniku, že podpisom preberajúcej inventúry je prevzatá aj hmotná zodpovednosť, je potrebné povedať, že tento názor je mylný. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zák. č. 71/1958 Zb. len písomné prevzatie hmotnej zodpovednosti má právne účinky uvedené v tomto paragrafe. I keď v roku 1953 nebolo záväzného predpisu, aby prevzatie hmotnej zodpovednosti bolo vyhotovené písomne, predsa na prevzatie tejto zodpovednosti nestačil podpis vedúcej predajne na preberajúcej inventúre, ale musela byť uzavretá zmluva, hoci nie v