Input:

R 2/1959; Garance

č. 2/1959 Sb. rozh.
K platnosti predčasného zrušenia pracovného pomeru z dôležitých dôvodov nie je potrebný predchádzajúci súhlas odboru prac, síl rady ONV podľa § 13 dekr. č. 88/1945 Zb. (porovnaj § 15 cit. dekr.).
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo 14. novembra 1958, č. Cz 478/58.)
Žalovaný podnik zrušil so žalobcom predčasne pracovný pomer z dôležitého dôvodu podľa § 34 č. 1 zák. č. 154/1934 Zb.
Ľudový súd v Rožňave vyhovel žalobe žalobcu na určenie neplatnosti predčasného zrušenia pracovného pomeru a zaviazal žalovaný podnik zaplatiť žalobcovi plat za čas po zrušení pracovného pomeru.
Krajský súd v Košiciach zamietol odvolanie žalovaného podniku a na. odvolanie žalobcu zvýšil prisúdený plat.
Najvyšší súd vyslovil na sťažnosť pre porušenie zákona podanú generálnym prokurátorom, že rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon.
Odôvodnenie:
Predčasné zrušenie pracovného pomeru zamestnanca, ktoré má závažné dôsledky tak pre zamestnanca, ako aj pre zamestnávateľa, a často sa prejavuje nepriaznivými dôsledkami aj pre celú spoločnosť, je jedným z najzávažnejších zásahov do pracovného pomeru a je ho možno označiť za mimoriadny a nežiaduci spôsob zániku pracovného pomeru. Preto výkladom právnych predpisov sa predčasné zrušenie pracovného pomeru zamestnávateľom obmedzuje len na prípady, kedy zamestnanec skutočne hrubým spôsobom porušil povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru; len v týchto prípadoch je daný zákonný dôvod pre predčasné zrušenie jeho pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, kedy nie je možné na zamestnávateľovi spravodlivo požadovať, aby so zamestnancom ďalej v pracovnom pomere zotrval a je teda vzhľadom na to tiež v záujme zamestnávateľa, aby pracovný pomer medzi nimi bol čím skôr zrušený. Ak už vznikne takýto faktický stav a po stránke právnej sú splnené všetky podmienky predčasného zrušenia pracovného pomeru, je úkolom súdu – a >to nie len so zreteľom na ustanovenia §§ 1 ods. 2, 59, 88 ods. 2 o. s. p. vyjadrujúce vedúcu zásadu občianskeho súdneho poriadku, zásadu materiálnej pravdy, ale menovite tiež so zreteľom na ustanovenie § 21 obč. zák. o zvláštnej ochräne právnických osôb socialistických – aby v svojom rozhodnutí vyslovil, že došlo k právne účinnému zrušeniu pracovného pomeru.
V súdenej veci niet pochybnosti o tom, že žalobca sa dopustil takého konania, ktoré bolo nepochybne objektívne spôsobilé zbaviť ho dôvery zamestnávateľa (§ 34 č. 1 zák. č. 154/1934 Zb.). Žalobca totiž pre jednanie, ktorého sa dopustil v čase kontrarevolučného puča reakčných síl v Maďarskej ľudovej republike na jaseň 1956, bol odsúdený pre poburovanie proti republike a žalovaný podnik zrušil s ním preto po predchádzajúcom súhlase závodného výboru ROH pracovný pomer pre stratu dôvery. Je potrebné pravdaže súčasne zdôrazniť, že konanie žalobcu vzhľadom na jeho vedúce služobné postavenie sa muselo posudzovať ďaleko prísnejšie, ako poklesky osôb podriadených a že čím väčšia dôvera bola žalobcovi ako zamestnancovi prejavená (tým, že mu bolo zverené zodpovedné postavenie), tým svedomitejšie a poctivejšie mal postupovať, aby svojím konaním sa nespravil nehodným tejto dôvery.
Ide teda len o to, či predčasné zrušenie pracovného pomeru medzi účastníkmi je právne účinné