č. 2/1956 Sb. rozh. tr., Garance

Krajský súd v Bratislave zastavil podľa § 166 ods. 1 písm. b) tr. por. vzhľadom na čl. VI. č. 3 amnestiálneho rozhodnutia prezidenta republiky z 9. 5. 1955 trestné stíhanie obvineného pre trestný čin neoznámenia trestného činu podľa § 165 ods. 1 tr. zák. a trestný čin ohrozenia štátneho tajomstva podľa § 88 ods. 1, 2 píšm. b) tr. zák. Svoje rozhodnutie odôvodnil, krajský súd v podstate tým, že vypočutí znalci nad všetku pochybnosť potvrdili, že obvinený trpí ťažkou, nevyliečiteľnou chorobou, ktorá spôsobuje u neho trvalú práceneschopnosť. Krajský súd, ako ďalej vyplýva z napadnutého uznesenia, stotožnil sa s týmto posudkom znalcov, a pretože aj z vlastného poznania ďalej zistil, že obvinený „vypadá špatné v dôsledku zistenej choroby“, došiel k záveru, že u obvineného ide o ťažkú, nevyliečiteľnú chorobu, akú má na mysli čl. VI. č. 3 cit. amn. rozh. Vzhľadom nato, že boli dané aj ináč podmienky pre použitie amnestie podľa cit. amn. rozh., zastavil trestné stíhanie obvineného.

Najvyšší súd na sťažnosť krajského prokurátora zrušil uznesenie krajského súdu a tomuto súdu uložil, aby vo veci znova konal a rozhodol.

Krajský prokurátor vo svojej sťažnosti vytýka napadnutému uzneseniu najmä, že zistenie krajského súdu je v rozpore s posudkom vypočutých znalcov. Sťažovateľ zdôrazňuje, že vypočutí znalci vo svojich posudkoch nezistili, a preto tiež v nich neuviedli, že by obvinený trpel takou ťažkou, nevyliečiteľnou chorobou, ktorá by ho robila trvale neschopným akejkoľvek práce. Vypočutí znalci a ani krajský súd sám sa potom nezaoberali podľa názoru sťažovateľa podstatnou okolnosťou, že obvinený je síce invalid, ale taký, u ktorého stupeň zníženej zárobkovej schopnosti je stanovený iba na 40 %. Sťažovateľ má preto zato, že vraj krajský súd pochybil, keď došiel k záveru, že sú dané predpoklady pre zastavenie trestného stíhania obvineného.

Sťažnosť je dôvodná.

Ide v podstate o to, čo treba rozumieť pre účely použitia čl. VI. č. 3 amn. rozh. prezidenta republiky z 9. 5. 1955 „ťažkou, nevyliečiteľnou chorobou”.

Ustanovenie čl. VI. č. 3 cit. rozhodnutia obsahuje osobitné ustanovenie o osobách, ktoré v čase amnestiálneho rozhodnutia, t. j. 9. 5. 1955 boli staršie než 60 rokov (keď ide o ženu, ak bola staršia než 55 rokov) – o tento prípad v súdenej veci však nejde – a o osobách, ktoré v čase amn. rozh. trpia ťažkou, nevyliečiteľnou chorobou. Ak sú preto predpoklady – keď nie je použitie amnestie vylúčené ustanovením čl. VIII. cit. amn. rozih. – trestné stíhanie zastaví sa bez ohľadu na výšku trestnej sadzby za trestné činy spáchané pred dňom 9. 5. 1955, na ktoré zákon stanoví trest odňatia slobody prevyšujúci 2 roky. (Pokiaľ ide o trestné činy, na ktoré stanoví zákon trest odňatia slobody neprevyšujúci dva roky, zastaví sa trestné stíhanie bez ohľadu na vek a chorobu páchateľa podľa čl VI. č. 1 amn. rozh.) Toto…