Input:

R 15/1958 (tr.); Garance

č. 15/1958 Sb. rozh. tr.
Iba taká nevyliečiteľná duševná choroba, ktorú pre jej povahu a intenzitu možno klásť na roveň nevyliečiteľnej životu nebezpečnej chorobe, následkom ktorej nemožno páchateľa vo výkone trestu zamestnať, môže byť dôvodom pre upustenie od výkonu trestu odňatia slobody (§ 347 ods. 3 tr. por.).
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo 17. septembra 1957, 1 To 49/57.)
Krajský súd v Bratislave uznesením rozhodol, že upúšťa od výkonu zbytku trestu odňatia slobody odsúdeného, ktorý bol právoplatným rozsudkom býv. Štátneho súdu odsúdený pre trestný čin velezrady podľa § 1 ods. 1 písm. c), ods. 2 zák. č. 231/1948 Zb. k trestu odňatia slobody na dvanásť rokov. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd tým, že odsúdený počas výkonu trestu onemocnel parafreníou a že podľa posudku znalca z odboru psychiatrie ide o duševnú chorobu trvalého rázu.
Najvyšší súd na sťažnosť krajského prokurátora zrušil uznesenie krajského súdu a tomuto súdu nariadil, aby vec znova prejednal a rozhodol.
Z odôvodnenia:
Krajský prokurátor vo svojej sťažnosti vytýka napadnutému uzneseniu, že mylný je záver krajského súdu, že odsúdený trpí nevyliečiteľnou duševnou chorobou. Sťažovateľ zdôrazňuje, že znalecký posudok nepotvrdzuje jednoznačne, že by išlo o takú chorobu, lebo okrem iného sa v ňom konštatuje, že u odsúdeného neboli zistené poruchy vedomia a že intelekt odsúdeného nie je značnejšie postihnutý. Sťažovateľ má preto zato, že u odsúdeného nejde o taký stupeň choroby, že táto by bola nevyliečiteľná a vyslovuje súčasne podozrenie, že odsúdený ako lekár môže chorobu čiastočne aj predstierať.
Najvyšší súd preskúmal v zmysle § 160 ods. 1 tr. por. správnosť napadnutého uznesenia a konania mu predchádzajúceho a došiel k záveru, že skutkové zistenia, z ktorých napadnuté uznesenie vychádza, nie sú postačujúce.
Podľa § 347 ods. 3 tr. por. môže súd upustiť od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zbytku okrem prípadu uvedeného v ods. 1 cit. ustanovenia tiež vtedy, ak zistí, že odsúdený onemocnel nevyliečiteľnou, životu nebezpečnou chorobou alebo nevyliečiteľnou chorobou duševnou. V danom prípade ide teda o to, aby bolo úplne spoľahlivo zistené, či odsúdený trpí nevyliečiteľnou duševnou chorobou, ktorú pre jej povahu a intenzitu možno klásť na roveň nevyliečiteľnej životu nebezpečnej chorobe. O takej chorobe možno hovoriť vtedy, ak je ňou úplne marený účel trestu sledovaný v ustanovení § 17 ods. 1 písm. b) tr. zák. Podľa tohoto ustanovenia je okrem iného účelom trestu vychovávať páchateľa k tomu, aby dodržiaval pravidlá socialistického spolužitia. Výchova páchateľa sa deje najmä tiež účelne volenou a schopnostiam páchateľa odpovedajúcou prácou, ktorá má páchateľovi umožniť, aby sa po odpykaní trestu začlenil do radov pracujúcich. Ak nie je možno páchateľa zamestnať pre vážnu nevyliečiteľnú chorobu, potom nemožno od výkonu trestu očakávať kladné výsledky, pokiaľ ide o účel trestu. Preto nie každá trvalá duševná choroba môže odôvodniť použitie ustanovenia § 347 ods. 3 tr. por.
Z uvedených hľadisiek z posudku znalca nevyplýva celkom bezpochybne, že odsúdený trpí duševnou chorobou, ktorá by mala vyššie uvedený charakter. Znalec však ani nemohol podať presný posudok o chorobe odsúdeného