č. 14/1962 Sb. rozh., Garance

Žalobca, duchovný pravoslavnej cirkve podal žalobu proti žalovaným: 1. Eparchiálnej rade pravoslavnej cirkve v Prešove, 2. Krajskému národnému výboru, odbor školstva a kultúry v Košiciach o zaplatenie čiastky 3800,- Kčs s prisl., reprezentujúcej náhradu mzdy za trojmesačnú výpovednú lehotu. Žaloba sa opierala o to, že KNV v Prešove odňal štátny súhlas k vykonávaniu duchovnej činnosti žalobcu a že k 31. 5. 1960 bol s ním i z rozhodnutia cirkevných orgánov pracovný pomer rozviazaný.

Okresný súd v Prešove žalobcu zamietol. Postavil sa na stanovisko, že na duchovných pravoslavnej cirkve sa nevzťahuje zákon č. 154/1934 Zb., ale že ich pracovný pomer sa riadi Ústavou pravoslavnej cirkve v ČSSR a pravidlami cirkve, vydanými v roku 1955. Neprislúcha preto žalobcovi nárok na náhradu mzdy za trojmesačnú výpovednú lehotu podľa citovaného zákona. K odňatiu štátneho súhlasu došlo rozhodnutím odboru školstva a kultúry Východoslovenského KNV a do právomoci súdov nepatrí preskúmať toto rozhodnutie po vecnej stránke.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Postavenie duchovných cirkví a náboženských spoločností bolo upravené zákonom č. 218/1949 Zb., o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom a postavenie pravoslavných duchovných potom špeciálne i vlád. nar. č. 222/1949 Zb., o hospodárskom zabezpečení pravoslavnej cirkve štátom.

Tieto predpisy znamenali zásadnú zmenu v postavení cirkví a duchovenstva v našom štáte. Predovšetkým uviedol v život skutočnú rovnoprávnosť cirkví. Štát sám vypláca podľa týchto predpisov osobné pôžitky duchovným všetkým cirkví, a to ako v duchovnej správe, tak i v cirkevnej administratíve; okrem toho hradí osobné i vecné náklady spojené s výchovou kňažského dorastu. Konečne hradí cirkvi i náklady spojené s prevádzkou bohoslužieb a cirkevnej správy, ako i s udržaním cirkevných budov a bohoslužobného zariadenia. Tak zaistil štát všetky cirkve, aby mohli slobodne a plne rozvíjať svoju činnosť a sústrediť sa pritom na svoje náboženské poslanie, od čoho ich skôr odvádzali hmotné starosti.

Duchovní cirkví a náboženských spoločností sú zamestnancami cirkve (§ 1 vl. nar. č. 22/1949 Zb.). Duchovenskú činnosť môžu vyvíjať len so štátnym súhlasom (§ 7 zák. č. 218/1949 Zb., § 16, 17 vl. nar. č. 222/1949 Zb.). Osobné pôžitky duchovných poskytuje štát, pokiaľ s jeho súhlasom pôsobila v duchovnej správe, cirkevnej administratíve alebo v ústave pre výchovu duchovných (zrov. § 1 zák. č. 218/1949 Zb. a § 1 ods. 2 vl. nar. č. 222/1949 Zb.).

Pracovný pomer duchovných sa neriadi obecnými pracovne právnymi predpismi, tieto predpisy platia len potiaľ, pokiaľ špeciálne predpisy (zákon č. 218/1949 Zb., vl. nar. č. 222/1948 Zb.) nestanovia odchylku.

Pracovný pomer duchovného vzniká pro prijatí cirkve, ktorej kanonickým pravidlom sa duchovný dobrovoľne podrobuje, udelením štátneho súhlasu k výkonu duchovnej činnosti (§ 17 vl. nar. č. 222/1949 Zb.).

O zániku…