Input:

R 124/1954; Garance

č. 124/1954 Sb. rozh. obÄŤ.
Vydanie predmetu úschovy zložiteľovi, ak veriteľ predmet úschovy neprijal (§ 366 ods. 1 o. s. p.), predpokladá žiadosť zložiteľa o vydanie predmetu úschovy. Bez takejto žiadosti nie je súd oprávnený rozhodovať o vydaní predmetu úschovy zložiteľovi.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 25. júna 1954, Cz 227/54.)
Podľa vyvlastňovacieho výmeru príslušného výkonného orgánu ONV zložila Štátna banka československá na ľudovom súde do súdnej úschovy určenú náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti pre doterajšiu vlastníčku týchto nehnuteľností. Ako jeden z dôvodov zloženia týchto peňazí do súdnej úschovy zložiteľka uviedla, že doterajšia vlastníčka nepreukázala, že osoby, ktorým prislúchajú práva podľa pozemnoknižných zápisov a to Ž. O., pre ktorú na týchto nehnuteľnostiach je zapísané vdovské užívacie právo a Československý štát – finančná správa, pre ktorý je zapísané záložné právo pre daňové nedoplatky, súhlasia, aby náhrada bola vyplatená priamo jej, pričom sa odvolala na ustanovenie § 41 ods. 4 vl. nar. č. 93/1950 Zb., o výstavbe obcí, podľa ktorého má v takom prípade pozemnoknižný súd rozvrhnúť náhradu podľa exekučných predpisov. Ľudový súd po zistení, že vdovské užívacie právo Ž. O. zaniklo, lebo táto zomrela, a že zaniklo aj záložné právo Československého štátu pre daňové nedoplatky, lebo podľa oznámenia ONV tieto nedoplatky boli zaplatené, návrh na prijatie do súdnej úschovy zamietol s odôvodnením, že za toho stavu veci niet žiadnych dôležitých dôvodov, pre ktoré by navrhovateľka záväzok nemohla splniť. Na sťažnosť zložiteľky však svoje rozhodnutie zmenil a zložené peniaze do súdnej úschovy prijal. Depozitný súd dal potom vypočuť býv. vlastníčku nehnuteľnosti o tom,